Stojím na konci dvanásťhodinovej zmeny a v hlave si premietam bilanciu dnešného dňa. Osem výjazdov. Čistý čas v teréne, v priamom kontakte s pacientom, pri manévrovaní sanitkou v hustej premávke a pri pokusoch o odbornú diagnostiku, zabral vyše desať hodín. Ak k tomu pripočítam administratívny kolotoč, v ktorom musím každý jeden úkon zapísať do papierového záznamu, následne ho prepísať do digitálnej databázy, vyplniť knihu pacientov a ako vodič ešte aj knihu jázd, dostávam sa na hranicu štrnástich hodín reálneho výkonu. Matematika nepustí. Som v hlbokom časovom deficite. Na jedlo, hygienu či obyčajný nádych medzi dvoma adrenalínovými situáciami mi zostalo presne nula minút. Toto nie je výnimočný stav, toto je každodenná realita profesionálneho záchranára v roku 2026.
Najviac ma však frustruje pocit, že toto vyčerpanie nie je rozdelené spravodlivo. V našom odbore existuje verejné tajomstvo o fungovaní Krajských operačných stredísk. Systém, ktorý by mal byť založený na matematickej presnosti a geografickej dostupnosti, v praxi často naráža na ľudský faktor a konflikt záujmov. Je neúnosné, aby v rámci jedného kraja jedna posádka nevedela, kam skôr skočiť, zatiaľ čo iná skupina „stojí“, pretože v nej slúži kolega z operačného, ktorý si práve odskočil na brigádu do výjazdovky. Tento protekcionizmus nie je len nefér voči preťaženým kolegom, ale je to priamy hazard so životom pacienta. Každá minúta, o ktorú prichádza vzdialenejšia posádka vyslaná k naliehavému stavu len preto, že tá bližšia sa „šetrí“, sa môže stať osudnou.
K tomuto logistickému chaosu sa pridáva totálna erózia triážneho procesu. Akoby sa z linky 155 vytratila odborná anamnéza. Drvivá väčšina výjazdov, ku ktorým sme vysielaní, nesie úplne iné informácie, než aké nájdeme na adrese. Operátor, namiesto toho, aby využil svoje odborné vzdelanie a odfiltroval banálne stavy patriace do ambulancií, zvolí alibistickú cestu a pošle sanitku na každé zavolanie, kde sa niekto chce „niečo opýtať“. My potom v teréne suplujeme poradenskú linku a sociálnu službu, zatiaľ čo niekde inde môže niekto skutočne bojovať o dych. Táto informačná slepota operačného nás oberá o drahocenný čas a mentálnu energiu, ktorú by sme mali venovať kritickým pacientom.
Vrcholom všetkého je stredoveká úroveň administratívy a prevádzkových povinností. V dobe digitálnej transformácie sme nútení fungovať ako pisári v kláštore. Píšeme tie isté údaje na tri rôzne miesta, riešime nekonečné e-maily a dopyty od vedúcich pracovníkov, ktoré často postrádajú logiku a len zbytočne trieštia našu pozornosť. A keď sa konečne vrátime na stanicu, nečaká nás regenerácia, ale mop a čistiace prostriedky. Vyžadovať od vysokoškolsky vzdelaného zdravotníckeho špecialistu, aby po extrémne náročnej zmene suploval upratovaciu čatu a riešil technickú údržbu budovy, je dehonestácia našej profesie.
Tento stav vytvára nebezpečný tlak na psychiku a bezpečnosť. Preťažený záchranár, ktorý je v stave kognitívneho nasýtenia, robí chyby. Únava z nevyspatia a neustáleho behu bez prestávky sa vyrovná hladine alkoholu v krvi a my v tomto stave máme robiť rozhodnutia o živote a smrti. Systém nás vedome tlačí do porušovania Zákonníka práce aj bezpečnostných protokolov. Ak sa niečo nepohne, ak sa nezavedie skutočná automatizácia bez duplicity, ak sa neodstrihnú nezdravé väzby na operačných strediskách a ak sa záchranár neodbremení od manuálnych prác nesúvisiacich s medicínou, personálna kríza nás pohltí definitívne. Štát si momentálne požičiava zdravie a čas záchranárov na dlh, ktorý už nikdy nebude schopný splatiť. A tento dlh sa skôr či neskôr prejaví tam, kde to bolí najviac – pri lôžku pacienta, ktorému už nebude mať kto prísť na pomoc.